Exorcismuz - Diabolský kresťanský rituál
(autor: Johann Hari, preklad z anglického originálu)
Minulý rok som stretol strhané, zničené 14-ročné dievča, ktoré bolo posadnuté Diablom do chvíle, kým bol on a jeho „Armáda Zla“ mučením vyhnaní z jej tela.
Tak mi to aspoň vysvetlil jej kňaz. Tak mi to vysvetlila aj ona.
Vraveli to tak, ako by to bolo rovnako očividné ako jazvy na jej tele. Clarice bolo drobné dievča zabalené vo veľkom vlnenom svetri. V kostole uprostred Konga vysvetľovala, ako dovolila démonom vstúpiť do jej tela, keď mala len 12.
Odvtedy ju donútil Satan, aby jej matka spadla a zlomila si nohu.
Satan ju prinútil uvaliť kliatbu na jej otca, aby nemohol získať prácu. Satan ju prinútil zabiť jej malú sestru tým, že jej spôsobila smrteľnú horúčku.
Jej kňaz, otec Enoch Boonga mi z hrdosťou vyrozprával, ako z nej vyháňal démonov. Nechali Clarice hladovať po štyri dni, bičovali ju a hrozili jej upálením, kým sa konečne „priznala“.
Potom ju prinútili všetko priznať a začali s dlhým exorcistickým obradom. Uverili, že to funguje len vtedy, keď sa začala chvieť, kričať od bolesti a preklínať. Ticho som sa spýtal Clarice, či skutočne verí, že urobila všetky tie veci. „Áno“ odvetila. „Verím“. Môžeme si ľahostajne povzdychnúť: ďalší príklad afrického primitivizmu. Ale nie. Exorcizmus, dokonca aj u detí, je agresívne presadzovaný jedným z najmocnejších mužov západného sveta pápežom Benediktom XVI, len v o čosi miernejšej podobe. Prezidenti a premiéri sa mu podlizujú.
Každé jeho slovo je oznamované s úctou, ktorú sme povinní preukazovať náboženským dogmám, aby sme snáď neboli obvinení s bigotnosti.
A jednako len tento muž otvorene organizuje armádu exorcistov, aby rozprávali narušeným a mentálne chorým ľuďom, že démoni a diabli posadli ich telá – pretože oni sami ich pozvali.
V decembri minulého roka, otec Gabriele Amorth, oficiálny exorcista Rímskej diecézy a osobný priateľ „Svätého otca“, oznámil, že pápež podnikne novú kampaň za vypravenie čerstvej várky 400 exorcistov do sveta, ktorí sa majú pridať k už tisícom, ktorí toto povolanie v súčasnosti vykonávajú. „Vďaka Bohu“, dodal, „že máme pápeža, ktorý sa rozhodol konfrontovať Diabla tvárou v tvár.“ (Jedným z predstaviteľov tohto zla, ako dodal, je aj Harry Potter.)
Katolícka cirkev oficiálne poprela, že by mala takýto plán – ale priznala že Svätá Cirkev mala oficiálne exorcistické obrady už od roku 1614 a že podporujú biskupov a kňazov aby ich využívali aj dnes „ak je to vhodné“.
Podľa sociológa Michaela W. Cuneo z Fordhamskej univerzity v New Yorku, ktorý uskutočnil na túto tému 4-ročnú štúdiu, zaznamenal oficiálny katolícky exorcizmus dramatický nárast od polovice 70-tych rokov. Ale len málo ľudí bolo pripravených sa so mnou rozprávať o tom, čo vlastne zahŕňa.
Napokon sa mi podarilo vystopovať jedného z „umiernenejších“ exorcistov – ak si vôbec dokážete dačo také predstaviť- v Rímsko-katolíckej diecéze v Yorkshire.
Otec Anthony Hayne uhladený, úprimný muž mi prezradil, že v jeho malom kúsku Británie vykonáva „zopár exorcistických rituálov mesačne“.
Hoci už uplynuli roky odkedy videl film „Exorcista“ (Vyháňač diabla), myslí si, že je v podstate presný. Vysvetlil: „Ako katolík, použil by som také metódy, áno.“
„Nedávno som sa stretával s osobou, ktorá sa javila ako veľmi vyrovnaná, až na to, že pociťovala, že démoni ničia jej život. Niekedy sa rozpráva s hlasom, ktorý celkom isto nie je jej hlas, je to očividne hlas démona, ktorý ju využíva.. Modlili sme sa spoločne, a ak to nepomôže, máme prichystaný exorcistický rituál, ktorý môžeme použiť, ak získame povolenie biskupa.“
Tvrdí, že berie otázku duševného zdravia týchto ľudí „veľmi vážne“.
Povzbudzuje každého, kto sa cíti byť posadnutý, aby vyhľadal doktora – ale tvrdí, že im môže len veriť, keď tvrdia, že ich doktor povedal, že nevidí žiadne fyzické alebo psychické dôvody pre ich poruchy, z dôvodu dôvernosti pacientových údajov.
Otec Anthony tvrdí, že naozaj verí, že deti môžu byť posadnuté, hoci on by „ošetroval“ dieťa len za prítomnosti a spolupráce jeho rodičov. Najmladší „pacienti“, ktorých mal, boli tínedžeri používajúci okultné doštičky, ktorí tým nechali vstúpiť do svojho života temnotu.
Je pravdou, že oficiálne katolícke exorcistické rituály nezahŕňajú fyzické mučenie, aké bolo spôsobené Clarice, ale v mnohých prípadoch nevyhnutne zahŕňa nutnosť povedať duševne chorému, že on sám je zodpovedný za svoje utrpenie.
Jeden z predstaviteľov a obhajcov katolíckej praxe exorcismu je M. Scott Peck, ktorý napísal: „Ľudia ktorí trpia posadnutím démonmi sami spolupracovali so silami zla, a tým ich prizvali do svojho života. V týchto prípadoch je vždy, hoci možno na nevedomej úrovni, určitý druh zapredania sa zlu.“ Predstavte si, že toto poviete nariekajúcej žene, ktorá počuje hlasy. Každý deň sa však odohrá prípad, keď exorcista prekročí tieto zapáchajúce pravidlá Katolíckej teológie. Jeden prípad zo stoviek: Nedávno dospela 23-ročná rádová sestra Maricica Irina Cornici z Rumunska k záveru, že počuje hlas Diabla.
Jej kolegyne zareagovali tým, že ju priviazali ku krížu, zapchali jej ústa uterákom a ponechali ju po tri dni bez jedla a vody, aby tým „vyhladovali Satana“. Pri súdnom vyšetrovaní príčin jej úmrtia sa zistilo, že mníška mala dávnejšie diagnostikovanú schyzofréniu. Kedykoľvek napíšem niečo o utrpení, ktoré spôsobuje organizovaná povera, ľudia s dobrými úmyslami sa ma pýtajú, prečo som tak strašne nahnevaný? Nie je náboženstvo celé o láske a svetle, o pomáhaní ľuďom v ťažkých životných chvíľach?
Nie. Tu máme najväčšiu a najbohatšiu náboženskú inštitúciu sveta, ktorá otvorene hovorí duševne chorým ľuďom, že ich posadol Diabol, pretože oni sami ho o to požiadali a že musia trpieť, aby ho vyhnali preč. Dokonca aj svojou zmäkčilosťou notoricky známa Anglikánska cirkev má oficiálnych exorcistov v každej svojej diecéze. Toto nie je láska, ani svetlo.
Nemožno to bagatelizovať ani tvrdením, že títo ľudia len prekrúcajú „pravé“ náboženstvo, ktoré je celé o mieri a láske. Ježiš Kristus sám praktikoval vyháňanie diabla a žiadal svojich nasledovníkov, aby ho v tomto počínaní nasledovali a bojovali vo vojne proti Satanovi. Ak je kresťan niekto, kto nasleduje príklad Ježiša Krista, potom títo ľudia sú praví a dobrí kresťania – a sú to taktiež hlboko amorálne ľudské bytosti.
V zničenom kostole v Kongu som chcel objať Clarice a povedať jej, že existuje miesto vo svete, kde tieto barbarské povery sú len vzdialené, dávno zabudnuté prežitky. Vďaka katolíckej cirkvi, som jej však nemohol poskytnúť ani len to.
Komentáre
ne